Rozprávajme sa tak aby sme si rozumeli

Ako sa dieťa naučí rozprávať? Slovíčko po slovíčku. A prvým slovíčkom zväčša býva mama. Samozrejme aj tata, alebo iné slová. Podstatné je, že dieťatko nerozpráva s rodičmi hneď v celých vetách. Úplne prvým dorozumievacím prostriedkom je hlas, ktorý počuje bábätko už v brušku. Je to hlas mamy, ktorý pripravuje dieťatko na to, čo bude tam vonku. To čo prežíva dieťatko, od počatia do narodenia, najviac ovplyvňuje jeho budúce vnímanie sveta. Najdôležitejšie na tom je to, ako sa mamička cíti, čo prežíva, ako zvláda napätie, kľud, priazeň aj nepriazeň. Či pociťuje lásku a bezpečie, alebo neistotu, nedajbože nenávisť. To všetko je pre človiečika čakateľa, nanajvýš dôležite pri tvarovaní jeho osobnosti. Hlas ktorým sa prihovára mamička maličkému, je pre dieťatko ako pre nás rozprava s bohom. Najkrajším mamičkiným prejavom, je keď si spieva. Pritom nejde ani tak o zvuk, ako o kmitočet, chvenie, ktoré je pre babuliatko ako balzam. A ani tak veľmi nezáleží na hudobnom žánri, či speváckom nadaní. Uplne stačí, ak mamička pri spievaní myslí na niečo krásne.



A čo oteckovia? Aj tí dostanú príležitosť. A to hneď na začiatku. Treba sa postarať o mamičku. Treba nachystať postieľku, či všeličo iné. Hlavne však, tešiť sa na nového člena rodiny, to je pre dieťatko a jeho mamičku to najdôležitejšie. Veľmi dôležitú úlohu má aj dotyk. Nežný, láskavý dotyk je pre drobčeka tak veľmi dôležitý, že ak by sa také niečo nedialo, malo by to fatálne následky.

Hlas, slová majú obrovský význam aj po narodení. Význam slov, aj keď pre dieťa nezrozumiteľný, formuje základy jeho budúceho jazyka. Ako už správne tušíte, jedná sa o materinský jazyk. Možno tomu nebudete veriť, ale mamičky používajú úplne jednoduchý jazyk na dorozumievanie s dieťatkom. Nie sú to zložité slovné spojenia a už vôbec nie cudzie slová. Sú to jednoduché vety, veľakrát veľmi pekné a zrozumiteľné. S toho vyplíva, že sme naučení od maličkého malička, dorozumievať sa jednoducho a pomocou zrozumiteľných slov, hlavne našich slov. Časom sa výmena názorov, teda rozprávanie stane zložitejším. A stane sa aj to, že si časom, mama so svojím potomkom prestanú rozumieť. Všetci si prestaneme rozumieť na istej úrovni dorozumievania, aby sme si začali rozumieť na akejsi úrovni inej. Začneme používať cudzie slová, to aby sme boli "in" a umocňujeme to rôznymi pohybmi, aby sme boli "cool". Vzďaľujeme sa od seba aj od iných a považujeme to veľa krát za vzdelanie, dokonca si nahovárame, že je to pokrok.

Často obdivujeme malé deti, aké vedia byť úprimné a priamé. A čo my dospeláci, my to nedokážeme? A viete prečo? Lebo sa nevieme rozprávať. Nevieme sa rozprávať tak, aby sme si rozumeli. Často priama a úprimná reč niekoho, smerujúca na našu osobu, nás môže raniť, či uraziť. Aspoň si to namýšľame, ako by to bola pravda. Pritom uraziť sa môžeme iba a len vtedy ak sa to dotkne nášho boľavého miesta. Je to ako u lekára, ak vás niečo bolí, lekár si to ohmatá a overí a až nájde boľavé miesto, môže určiť postup liečby. Ako to, že sa na lekára neurazíme, keď sa nás dotkne? Presne to isté, dokonca lepšie je ak je k nám niekto úprimný a priami. Vždy by sme mali za úprimnosť a priamosť voči nám poďakovať, lebo je to voči nám služba, lepšia ako tá u lekára. Ďalším ukazovateľom nedorozumení medzi ľuďmi je domýšľavosť, kedy veci ktorým nerozumieme si jednoducho domyslíme a vystvetlíme po svojom. Zmätky, ktoré pri domýšľaní nastanu, ani nemusím opisovať. Skúsenosti máte viac než dosť. Stačí, keď napíšem vetu " ja som myslel " a hneď sa vám vybaví cele more príbehov. Zosobňovanie je takisto slovo, ktoré pomaly patrí do triedy neduhov. Čo nás vedie k tomu, aby sme si všetko zosobňovali? Stačí, že niekto rozpráva v neurčitej osobe a hneď si to vieme zosobniť, ba čo viac, ak sa nás to dotkne, tak sa môžeme aj uraziť dokonca vyvodiť z toho závery. Preto si radšej prestaneme rozumieť a začneme používať cudzie slová, aby sme to mohli prípadne vysvetliť, ako sme to "naozaj" mysleli.

Cudzie slová sú už dávno v triede neduhov. Nič proti nim, ale ste si istí, že ich používate správne, že poznáte ich pravý význam? Tak si zámerne začnite všímať aké cudzie slová používate a ako si ich vysvetlíte. Pomôže vám slovník cudzích slov, ale často ani ten nie, je totiž napísaný účelovo, nie doslovne. Sami budete prekvapení ako ste si doteraz vysvetľovali niektoré cudzie slová. Tak napríklad slovo respektíve. Všetkým je vám predsa jasné, že to znamená prípadne, takrečeno, alebo atď. V skutočnosti slovo opisuje spätný pohľad RE - SPEKTIVE. Myslíte si, že je to to isté ako slovo takrečeno, alebo alebo? Asi to tak nebude. Slová ako integrovaný, sofistikovaný, či intelektuál nie sú slová, ktorými sa k nám prihovárali naše mamičky a je prirodzené, že im nerozumieme. Neveríte? Tak si to overte.

Takže ďalším krôčikom k sebapoznaniu sú slová. Naše, zrozumiteľné slová, ktoré nás privedú k pochopeniu. Niekde na začiatku sme boli veľmi blízko k sebe aj kvôli slovám našich mám. Vraťme sa k nim, aby sme si opäť rozumeli. Sebe, ale aj ostatným. A umocniť to môžeme dotykom. Úprimným potľapkaním po pleci, či objatím toho vieme povedať omnoho viac ako celým oceánom cudzích slov.