Vytráca sa čaro Vianoc?

Ako malý chlapec, len čo som si začal uvedomovať spoločnosť ako takú. To znamená, že som okrem otca, mami súrodencov a blízkej rodiny, vnímal aj nejakých ujov, tety z blízkeho okolia, spolučiakov a spolužiačky z materskej školy. Tak približne v tom čase si pamätám Vianoce, ako niečo krásne a čarovné. Štedrej večeri predchádzalo dĺhe predĺhe hranie sa vonku v snehu so súrodencami. Keď sme takí vymrznutí prišli domov, všetko bolo voňavé a žiarivé a stačilo dať nás snehuliakov do poriadku, obliecť do pekných šiat a mohli sme ísť k slávnostnému stolu. Krásne prestretý stôl, na ktorom si mama dala záležať ako nikdy predtým, veľa tanierov malých veľkých hlbokých, nikdy predtým si také nepamätám. Oplátky, bobaľky, koláče zákusky, pečivo rôzneho druhu. Nevedeli sme čo nám má chutiť a čo nie, ako to dnes býva zvykom v rôznych moderných domácnostiach, lebo sme boli hladní ako vlci. Keby bolo vianočné jedlo klince s makom, pochutili by sme si aj na nich. Mama to celé viedla, no na začiatok vyzvala otca, aby predniesol slávnostnú reč. Už neviem čo povedal, ale boli sme všetci radi a spokojní. "Dobrú chuť " zaznelo a na rade boli oplátky s medom, potom bobaľky, také pečivo s makom. Juška vianočná polievka, dosť kyslá, ale nejako to nevadilo a zemiakový šalát s rybím filé. Domácu limonádu sme mali v krásnych sklenených pohároch na stopke, sviatočné príbory a obrúsky. Večera bola taká, ...vznešená a pomalá, veľmi pekná. Otec párkrát kam si odbehol. Nepovedal to, len sa ospravedlnil. Počkali sme kým všetci dojedia a chvíľu sa pri stole rozprávali. Keď tu zrazu! Cink, cink, cink...najprv tichúčko no potom stále hlasnejšie a hlasnejšie zvonil akýsi zvonček. Predtým som ho jakživ nepočul. Tie veľké oči, ktoré sme my deti vyvaľovali, by ste si kľudne mohli spliesť s vianočnými guľami, ktoré viseli na vianočnom stromčeku. "Čo to bolo?!" zvolalo jedno s nás. "Chode sa pozrieť pod stromček, možno to bol Ježiško, "ale opatrne". Potichučky, krôčik po krôčiku, sme sa blížili k miestu, odkiaľ bolo vidieť na stromček. "Áno, bol tu!" prekrikovali sme sa jeden cez druhého a poskakovali na mieste, ako veselé kozliatka, ale neodvážili sa ísť ďalej. Odkiaľ sa to tam vzalo? Vŕtalo nám chvíľu v hlavičkách. No keď sa postavili aj rodičia, že sa ideme pozrieť všetci spolu, už nám to bolo jedno, ako, alebo kto to pod stromček dal. Už nás zaujímalo iba jedno. Čo tam asi tak môže byť? Tušíte správne boli to darčeky a ten z nás, ktorý vedel čítať, v tom čase to bola najstaršia sestra, čítala mená, ktoré boli na darčekoch napísane. Nepamätám sa presne čo tam bolo pre mňa, alebo pre kohokoľvek iného, ale viem, že sme sa tešíli zo všetkého čo sme našli v balíčkoch. Dlho sme sa potom rozprávali pri stromčeku a hrali s novými hračkami, až kým sme sa unavili natoľko, že sme išli dobrovoľne spať. Čo inokedy nebolo zvykom. Pamätám si na ten kľud, na šťastie, ktoré sme každú sekundu prežívali. Spomínam si, že som v ten deň ani nevedel, že sú Vianoce. My sme sa jednoducho vonku hrali a urobili snáď najdlhšiu šmykľavku z ľadu na svete, ktorá mohla mať aj 15 metrov. Tiež si spomínam, ako naši mali všetko pripravené a vymyslené a ten Ježiško s darčekmi, tak to bol zlatý klinec celého večera. Ešte som podobné Vianoce zažil niekoľkokrát a na všetko som si spomenul a veľmi som si to užil, keď som mal vlastné deti a mohol im podobné vianoce usporiadať spolu s mojou ženou.

Deti celkom rýchlo rástli a my rodičia, sme si uvedomovali, že naše deti nechceme na Vianoce klamať o darčekoch a Ježiškovi a tak sme postupne Ježiška s toho vynechali. Darčeky sme si dávali navzájom vedome, bez kúzla, ale srdečne. Neskôr sme si začali uvedomovať viac a viac, že nám tie vianoce pripomína každý, zovšadiaľ a za každých okolností už mesiac dopredu. To tou zmenou kultúry a peňažných tokov. Napokon sme zistili, že nie sú tu Vianoce pre nás, ale sme tu mi pre ne a beháme a zháňame darčeky, ešte pre dedka, babku, pre tetku, pre kamaráta a kamarátku. Že nás to stojí veľa peňazí, ale hlavne veľmi veľa síl. Silu totižto strácame vtedy, ak s toho čo robíme nemáme radosť. A my sme tu radosť z Vianoc akosi prestali mať. Bolo treba prijať zásadne rozhodnutie. Tak zasadla rodinná rada a uzniesla sa na tom, že si o Vianociach zistíme pokiaľ možno čo najviac. Z čoho budeme mať naozaj radosť to budeme na Vianoce robiť. Zistili sme, že Vianoce majú pramálo spoločné s Ježiškom a církvou. Že stretávanie sa a navštevovanie bolo nevyhnutnosťou, že ich pôvod je starý ako ľudstvo samé. Vianocami sa pomenovalo viac nocí, ktoré sú rovnako dlhé a nasledujú po sebe, hneď po zimnom slnovrate. Sú ako všetky sviatky našich predkov neoddeliteľne spojené s prírodou, slniečkom a všehomírom a ich vzájomnom pôsobení. Odovzdávanie darčekov, malo skôr obrazný význam, než si zaviazať niekoho vďačnosťou. Pritom všetko čo sme zistili bolo a je v našich tradíciach. Slová ako kračún, koleda, jasličky a pod. sú v našej kultúre od pradávna, ešte skôr ako bolo v našich končinách prijaté kresťanstvo a klamanie sa navzájom, nebolo zaodeté to pekného pozlátka Vianoc.

Vytráca sa čaro Vianoc, alebo je to tým, že kúzlo jednoducho musí pominúť, keďže je to klam? Ak začnete študovať pôvod a dejiny Vianoc, zistíte mnoho veci, napríklad aj to, že je rozdiel v tom keď sa vytvára čaro a keď niekto robí kúzla. Čarom sa veci roztáčajú a vznikajú a kúzlo, slúži ku zlu. Ak začnete študovať seba samého, napríklad prostredníctvom Náuky o sebe / Teórie ega, alebo aj iným spôsobom, zistite veľa o živote, aký v skutočnosti je. Dozviete sa o šťastí a spoznáte ho. Dozviete sa o láske a budete ňou žiariť a dozviete sa o zdraví a budete si ho užívať a vážiť si ho. Dozviete sa o pokore a v konečnom dôsledku sa dozviete aj o bohu. To všetko iba tým, že budete spoznávať samých seba. Aké to je ak mám niekoho naozaj rád? Je to vtedy ak ho nechám robiť si čo chce? Alebo keď ho mám pod kontrolou, to preto aby sa mu nič nestalo? Mať niekoho rád, je vytvoriť si krehúčku hranicu medzi vami a ním, ktorá vás spája aj rozdeľuje. Prílišným naliehaním, ako aj slabošským ustupovaním sa môže poškodiť. Mať niekoho rád, znamená mať rád sám seba v každej polohe, ktorá zákonite nastane tým, že sa uchádzame o lásku niekoho iného aj tým, že mu ju chceme iba jednoducho dať.

Čaro Vianoc nezanikne. Určite nie dovtedy, kým na nás bude svietiť naše Slnko. Môže sa ale stať, že podstata Vianoc sa akosi zvrtne. Vlastne ani to sa stať nemôže, lebo žijeme jeden pre druhého. Nezískame nič ak nič nedáme. Nebudeme milovaní, ak my nikoho nebudeme milovať. A nebudeme sa môcť tešíť ak nebudeme radosť rozdávať. Každý z vás tie pravidlá pozná a ten kto nie má obrovskú príležitosť sa o tom práve presvedčiť. Sú totiž Vianoce, obdobie plné nádeje a porozumenia a na prejav lásky tak trochu každý čaká. Prajem vám všetkým, aby ste zažili tie najkrajšie Vianoce, ktoré ste schopný zvládnuť bez ohľadu na obchodnú , politickú, či náboženskú stratégiu. Prajem vám Štedrý večer v kruhu rodiny a blízkych, ktorí ho nezištne a z lásky pre vás pripravili a takisto vám prajem aby ste ho z láskou, pokorou a údivom veľkolepého zážitku prijali.

Ak dokážeme milovať bez darčekov, ak dokážeme zjesť štedrú večeru, aj keď nie je zrovna podľa naších predstav o modernom stravovaní, ak dokážeme robiť veci nezištne a odmenou nám bude radosť naších blízkych, čaro Vianoc sa nikdy nevytratí.